Cirkev nás nabáda k tomu, aby sme si mysleli, že ten kto sa pravidelne zúčastňuje svätých omší, chodí sa spovedať a doma sa trikrát denne modlí je ukážkou pravého veriaceho a takého by sme mali obdivovať a vzhliadať k nemu ako na svoj vzor. Často však opak býva pravdou. Tí ľudia, ktorí si navonok príkladne plnia všetky svoje kresťanské povinnosti, majú vo svojom vnútri prázdno. Robia to len preto, lebo sa boja smrti. V ich duši však tkvie zlosť, neprajnosť a závisť. To už nie sú vlastnosti hodné obdivu, však? Dovolím si tvrdiť, že medzi „kresťanmi" drvivé percento patrí práve týmto nešťastným ľuďom. A ak sa potom zrazu niekde objaví človek, ktorý si vieru vedel vysvetliť aj po svojom a nosí ju aj navonok, aj vo svojom vnútri, jednoducho mu nie je dopriate.
Nahliadnime na chvíľu do minulosti. Cirkev bola vždy inštitúciou, na ktorú sa nevzťahovali svetské zákony. V spoločnosti mala (a stále má) špecifické postavenie a to, čo by sa inde nerešpektovalo sa pri nej rešpektuje. Pripomeňme si napríklad križiacke výpravy. Pápež rozhodol, že sa bude viesť vojna proti pohanom a ten, kto sa jej zúčastní, skončí v Božom kráľovstve. Zabíjalo sa „v mene Boha". A čo napríklad upaľovanie „bosoriek". Suseda znenávidela susedu, vyhlásila o nej, že je bosorka, a tak bola na hranici upálená, lebo sa rúhala Bohu. Alebo kupovanie odpustkov. Ak človek vykonal hriech, mohol si kúpiť odpustok a všetky jeho prečiny mu Boh zázračne odpustil. Prípadne vyberanie cirkevných desiatkov, kedy poddaní, ktorí celé dni hrdlačili a žili v biede museli odovzdávať časť svojich príjmov cirkevným hodnostárom, čím im zabezpečovali príjem. Bolo to v súlade s tým, čo hlásal Ježiš Kristus?
Cirkev a viera v Boha sú dve zásadne sa odlišujúce veci. Viera v Boha je to, čo človeka robí človekom. To, ako koná a čo okolo seba rozsieva, bez ohľadu na to, či sa zúčastňuje každej omše alebo vedie predmanželský sexuálny život. Cirkev je inštitúcia. Tvoria ju ľudia. A medzi ľuďmi nie je ničím výnimočným, že sa nájdu aj „dobrí", aj zlí". V prípade cirkvi tí, ktorí nosia vieru v sebe, ale aj tí ktorí ju nosia len na sebe. Aj z tohto dôvodu som cirkvi nikdy nedôverovala. Už len preto, že viem ako konala v minulosti. Jeden človek niečo vyhlásil a všetky „ovečky" to mali brať ako Božiu vôľu. Celá cirkev je len vôľa človeka. Často človeka sebeckého. Kde je teda napísané, že koná správne? Vždy som mala podozrenie, že sa v nej ututlávajú veci, ktoré keby prenikli na svetlo sveta, všetky kresťanské ideály by boli razom fuč. Najkrajšie a najhonosnejšie budovy v meste patria cirkvi. Neodporuje si to náhodou s tvrdením, ktoré sami cirkevní hodnostári hlásajú - „Žijeme v skromnosti" ? A potom prišiel človek, ktorý si začal tieto vzťahy všímať. Čo sa s ním stalo? Naša slovenská cirkev ho zbavila všetkých jeho právomocí a doslova ho poslala do vyhnanstva. Prečo? Lebo o jej fungovaní vedel príliš veľa.
Róbert Bezák bol kňazom v maličkej obci na Starých Horách v Radvani. Ako mladému duchovnému sa mu podarilo dostať na štúdiá aj do zahraničia. Mal tak možnosť spoznávať rôznych ľudí a odlišné kultúry. Možno aj vďaka tomu nadobudol na svet trošku iný pohľad, ktorým sa viac alebo menej odlišoval od väčšiny kňazov. Dôležitejšie však bolo, akým spôsobom bol celý život vedený svojimi rodičmi. Vychovávali ho v duchu pravdy. Tak by to malo byť, nie? No ukázalo sa, že svet a dokonca aj cirkev sama, funguje na úplne iných princípoch.
V apríli 2009 bol Róbert Bezák Benediktom XVI. menovaný za arcibiskupa Trnavskej arcidiecézy. Stalo sa tak preto, lebo jeho predchodca Ján Sokol z dôvodu vysokého veku opustil úrad a stal sa emeritným arcibiskupom. Zaujímavou skutočnosťou bolo, že meno Róberta Bezáka nefigurovalo na listine Jána Sokola, v ktorej navrhoval svojich možných nástupcov. Toto rozhodnutie prišlo priamo z Vatikánu. A tak sa Róbert Bezák stal najmladším slovenským arcibiskupom.
Už pri nástupe do Trnavskej arcidiecézy bolo citeľné, že jeho prítomnosť nevyhovovala každému. Bezák sa však domnieval, že ak ho Vatikán menoval do tejto funkcie tak preto, aby do úradu, ktorý dlhé roky fungoval rovnako, vniesol niečo nové. Začal teda pomerne rozsiahlymi personálnymi zmenami. Tie mu boli neskôr aj vytýkané. Ale prečo to bolo prijaté s takou nevôľou? Veď v ostatných sférach je to bežná prax. Ak sa zvolí nový premiér, menia sa všetci ministri. Trnavská arcidiecéza bola však natoľko skostnatená, že za akoukoľvek zmenou sa hľadali bočné úmysly.
Predstavou Róberta Bezáka bolo, aby sa cirkev viac priblížila bežným ľuďom. Tvrdil, že nemôže byť samostatná, kým nie je finančne sebestačná. V duchu týchto ideí sa rozhodol prebudovať nevyužitú jedáleň arcibiskupského paláca na reštauráciu, ktorá bude prístupná širokej verejnosti a kde budú spolu obedovať biskupi aj bežní ľudia. Nepovažoval sa za natoľko výnimočného, aby sa mal izolovať od ostatného sveta. Mal veľké plány aj so záhradou paláca, kde chcel zriadiť park, ktorý by bol prístupný všetkým a mohol by slúžiť na rôzne cirkevné aj kultúrne podujatia. Nechcel aby bol arcibiskupský palác „trinástou komnatou" so zamknutými dverami.
Aj týmito gestami si čoskoro získal srdcia pomerne konzervatívnych Trnavčanov. Bezák nebol len arcibiskupom, ale aj človekom. Bol prístupný, otvorený a neizoloval sa od vonkajšieho sveta. Chodil medzi ľudí, rozprával sa s nimi a počúval ich. Dokonca sa zúčastnil hudobného festivalu Pohoda, čím si získal sympatie aj mladých a neveriacich ľudí. Samozrejme, aj tento počin bol v cirkvi považovaný za nehodný arcibiskupa. Ale prečo? Lebo to žiaden arcibiskup pred ním neurobil?
Neskôr sa Bezák rozhodol vykonať v úrade audit. Nie s cieľom odhaliť podvody svojho predchodcu, o tých ani len netušil, ale dať veci do poriadku, pretože už za všetko zodpovedal len on sám. Aj tento krok bol v cirkvi považovaný za nežiaduci. Vraj preto, lebo cirkevné záležitosti nemôžu riešiť svetské inštitúcie. Práve tento audit odhalil veľké nezrovnalosti vo financiách arcidiecézy. Chýbali príslušné doklady, boli nájdené veľmi nevýhodné zmluvy a prišlo sa aj na existenciu súkromných účtov Jána Sokola, ktoré on sám popieral. Jednoducho sa našlo priveľa dôkazov o zlom až zákulisnom hospodárení s cirkevnými financiami. Nebol práve toto ten dôvod prečo Bezáka v úrade neprijali a prečo mu odmietali pomoc keď sa potreboval zorientovať vo fungovaní arcidiecézy? Zrazu sa do vedenia dostal niekto, kto nebol z radov Sokolových ľudí, a preto nemal dôvod zamlčovať dôležité skutočnosti. Zrejme práve toho sa všetci najviac obávali, a tak sa aktívne začali snažiť o to, aby už nemohlo dôjsť k ďalším odhaleniam. Zdá sa, že nie len jeho revolučné zmýšľanie sa mu stalo osudným. Jednoducho nevyhovoval daným pomerom.
V januári roku 2012 zavítala na arcibiskupský úrad apoštolská vizitácia z Vatikánu. Bezák predpokladal, že ide o bežný postup. Keď si však začali postupne po jednom predvolávať ľudí z úradu, vrátane samotného arcibiskupa, a kládli nevhodné otázky, ktoré vonkoncom nesúviseli s úradom ako takým, ale skôr s domnienkami či klebetami, Róbert Bezák začal cítiť, že sa niečo deje. Po ukončení vizitácie nebola vystavená žiadna oficiálna správa, tak ako sa to štandardne robí. Napriek tomu, na základe tejto návštevy z Vatikánu, bol Róbert Bezák 2. júla 2012 bez odôvodnenia pápežom odvolaný z úradu. Údajne na základe listov od slovenských veriacich. Nikdy však nedostal vysvetlenie a ani oficiálny dokument o odvolaní. Ako by mohli niekoho prepustiť zo zamestnania bez toho, aby dostal výpoveď? Vo svete mimo cirkvi nijako. Ako je teda možné, že v cirkvi sa to dá? Toto by som nazvala stredovekom 21. storočia. Tak, ako sa v minulosti upaľovali bosorky na základe kohokoľvek výpovede, tak sa dnes na základe ÚDAJNÝCH udavačských listov, ktoré nikto nikdy nevidel, odvolávajú arcibiskupi. Bez dôkazov, bez potrebných oficialít. Bez toho, aby sa druhá strana mala šancu obhájiť.
Róbert Bezák doteraz nevie, čím si zaslúžil trest. Všetko sa v tichosti zamietlo pod koberec. Napriek tomu, že táto kauza utíchla jeho odchodom do cudziny, pre veriacich je stále aktuálnou. A dovolím si tvrdiť, že nie len pre veriacich. Lebo stále čakáme na vysvetlenie. Je to výstražný prst pre spoločnosť. Ako môžeme žiť v prostredí, kde sa spravodlivosť nevzťahuje na tých, ktorí majú moc? Keď už aj cirkev finguje na princípoch moci peňazí, ako môže kázať o skromnosti, cti a pokore?
Róbert Bezák celý svoj život zasvätil cirkvi a viere v pravdu a lásku. Previnil sa azda tým, že odmietol participovať na podvodoch? Tým, že hľadal pravdu? Vytýkala sa mu tvrdohlavosť, nekolegiálnosť aj neposlušnosť. Tvrdohlavosť v neoblomnosti svojho postoja, nekolegiálnosť v tom, že ďalej nepokračoval v zákulisných praktikách a neposlušnosť v tom, že nepodal demisiu sám, keď ho na to vyzval Vatikán? Viera v Boha a príslušnosť k cirkvi predsa nemôžu byť dôvodmi na to, aby človek zapieral seba. Neexistuje žiaden zákon, ktorý by to kňazom či biskupom prikazoval. Nemôžem sa priznať k niečomu, čo som nespáchal. Pre cirkev by to tak bolo najideálnejšie a najpohodlnejšie. Ale Róbert Bezák odmietol obetovať svoju dôstojnosť a svojim podpisom odsúhlasiť skutočnosti, ktoré vlastne ani nepoznal. A za to bol potrestaný odňatím úradu, zákazom slúžiť verejné sväté omše, ba dokonca mu hrozili vylúčením z cirkvi. Bezák však na cirkev nezanevrel. Stratil mnohé ideály a zatriaslo to jeho svetom, ale Bohu ostal verný. Koncom roka 2013 odišiel do Talianska, kde pôsobí v reholi redemptoristov, ktorej je príslušníkom. Utiahnutý pred svetom.
Veci ktoré odhalil sú holými faktami, zatiaľ čo dôvody jeho odvolania sú len akýmisi domnienkami bez reálneho základu. To však zjavne stačilo na to, aby jedného výnimočného človeka poslali do vyhnanstva a zakázali mu všetko, čo mu bolo blízke. Takto vyzerá stredovek v 21. storočí, kedy zákony platia len pre drobného človiečika, ale tie najhoršie prečiny mocných ostanú nepotrestané.
„Na Slovensku vždy, keď niekto intelektuálne, povahovo alebo morálne vyniká, tak ho neposúvame dopredu, ale mstíme sa mu a snažíme sa ho zbaviť. To, čo sa stalo Róbertovi Bezákovi, je pokračovanie tejto zlej slovenskej tradície, ktorou túto zem ničíme." (Štefan Hríb pre ČT)
